Možno všetci sme raz zažili ten pocit, keď sa pozrieme späť a až potom si uvedomíme, čo sa vlastne stalo. Môže to byť dobrý pocit, z úspešne vykonanej práce, alebo pocit sklamania, zlyhania. 

NA ZAČIATKU ANI PREDSTAVY NESTAČIA

Keď som začínal liezť, mojou domácou oblasťou bol Beckov, dnes sú to Turniská. Pamätám si, bolo to asi 8 rokov dozadu, ako som chodil pod Beckovským bralom a snažil sa nájsť pohľadom čo i len náznak chytov v niektorých cestách. 

TÚŽBA

Bolo to pre mňa nepredstaviteľné, ako sa dajú niektoré cesty vyliezť. Bol to asi taký pocit, ako keď sa zadívate na mesiac a predstavíte si tam človeka. Teraz keď sa zastavím pod týmito cestami, spomínam na prvé pokusy, plné sklamania a neúspechu:

"Ako sa to dá vyliezť? Slabý som ako trikrát prevarený čaj, treba trénovať. Nič nejde, asi idem liezť dačo ľahšie."

Ale tá túžba pokoriť si ten svoj vlastný "mesiac" vás ženie dopredu, nenechá vás spať, aj keby to malo trvať večne. Takže sa stále dokola vraciam do rovnakého kolotoča, užívam si prúd stereotypu, ktorý ma unáša a neskutočne pomalými krokmi sa vlečiem dopredu. Ale beriem to ako samozrejmosť, ba dokonca som si na to už tak zvykol, príde mi to ako zábava a ak vysadím dávku, nudím sa. To je údel športovca. A keď sa mi podarí uzavrieť jednu epizódu, s chuťou sa vrhnem na ďalšiu, ako na seriál, ktorý si píšem sám. A čím viac epizód som videl, tým viac si užívam tie, čo práve prežívam. Ale v mysli sa stále vraciam k tým, ktoré boli medzi prvými. 

RÉŽIA

Keď som videl Jeňa liezť Triádu na Turniskách, zostal som stáť s otvorenými ústami. 

"Tak toto je náter. Ako sa to dá? Nemožné!" 

A teraz tu sedím, a premýšľam, aké to bolo smiešne trápenie. Dva roky ma trápila táto krutá mafia Triáda, zlomený palec, sneh a iné prekážky pod nohy kládla, no nakoniec som ju premohol. Každá epizóda predsa môže mať šťastný koniec. Je to len na nás, ako ju budeme režírovať. 

PS: Ďakujem všetkým, ktorí ma akokoľvek podporujú. Bez vás by som nič nedokázal...

FOTOGALÉRIA